Preskocit navigáciu

"Džone džoraz, Žilinčania"


 

 „Chalani, keby po nás strieľali z ručných zbraní, začujeme na opancierovanom obrnenom vozidle len také cinkanie. Keď to zacinká, tak to zacinká - nič sa nedeje. Hlavne kľud a keby bolo treba strieľať, pozor aby ste neohrozili hlavne deti. Radšej pridáme plyn a rozhodnem ktorou trasou nebezpečný priestor opustíme...“ pokračuje v podrobnom plánovaní výjazdu nočného konvoja slovenskej jednotky Síl pre špeciálne operácie slovenský nadporučík. Volajme ho Štefan.

 

 Štyri desiatky príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny pôsobia na severovýchode Afganistanuspolu s jednotkami špeciálnych síl USA od začiatku leta v už druhej rotácii.   “Naši vojaci poradnej skupiny Síl pre špeciálne operácie (Special operations advisors group - SOAG) vykonávajú poradenstvo pre príslušníkov velenia veliteľstva divízie špeciálnych síl Afganskej národnej armády,“ konštatuje veliteľ slovenskej jednotky v hodnosti major, volajme ho Peter. Netají sa tým, že ide o prestížnu úlohu. Zrejmé je to už z faktu,  že pri mentoringu veliteľstva divízie, ktorej počty presahujú 10-tisíc vojakov a velí jej generálmajor, dostali od Američanov spomedzi ostatných krajín v ISAF dôveru práve Slováci.

 

 Lakovky versus kanady

 Do jedného z naštartovaných obrnených vozidiel nastupuje aj veliteľ jednej zo 6-členných autonómnych skupín  špeciálov nadporučík Samuel. Samo vymenil na mieru ušité obleky a lakované topánky za nepriestrelnú vestu, zbraň a tvrdý výcvik. Je totiž vyštudovaný právnik pochádzajúci z Bratislavy, no vnútorne sa rozhodol pre  veliteľskú kariéru v  Silách pre špeciálne operácie. „Ak chcete slúžiť u špeciálov, to sa nedá mechanicky naučiť, to musí vo vás skrátka byť. V Amerike robili štúdiu o tom, z akej množiny je vôbec možné vyberať ľudí do jednotiek nášho typu.  Vyšlo im to na celé jedno percento...“, porovná veliaci poddôstojník slovenskej jednotky nadrotmajster Miloš. Aj on, ako viacero ďalších, študoval v USA a oceňuje, že Američania do značnej miery pomohli Žilinčanom okrem výcviku aj s výzbrojou a výstrojou.   „To právo som študoval len preto, lebo som vedel, že aj v armáde sa mi môže hodiť,“ vysvetlí Samuel,  muž s chlapčenským úsmevom, ktorý už má za sebou aj nasadenie v Afganistane spred dvoch rokov. Vtedy Žilinčania od septembra 2011 do marca 2013 mentorovali približne 120-člennú provinčnú policajnú pohotovostnú jednotku. No ak by si niekto predstavoval mentoring len ako prednášky v učebni alebo výcvik na cvičisku, je ďaleko od pravdy. Tá afganská jednotka, ktorú by sme mohli prirovnať k nášmu pohotovostnému policajnému útvaru, kukláčom, totiž vykonávala celé spektrum operácií priamo v teréne. Od ozbrojeného prieskumu až po „ostré“ akcie zamerané na potlačenie vplyvu Talibanu a iných povstaleckých skupín v priestore zodpovednosti. No a naši mentori ich sprevádzali spôsobom „shahna ba shahna”. Po paštúnsky: plece pri pleci.

 Vtedy s policajtmi, rovnako aj teraz počas spolupráce s príslušníkmi afganskej armádnej divízie špeciálnych síl, je to o obrovskej dôvere. No aj o skúsenostiach, ktoré sa nedajú získať inak, ako v ostrom nasadení.  K tomu len malý detail. Keď sa nadporučíka Samuela pýtame, čo to má za nezvyklú príchytku na pištoli, vytiahne z nohavíc baterku a zasunie si ju pomocou „príchytky“ na osobnú zbraň. „Viete si predstaviť, že keď pri pátraní po teroristovi bleskovo vniknete napríklad do malého  hlineného domu bez elektriny a akéhokoľvek svetla, aby ste v jednej ruke držali zbraň a v druhej baterku?“ zasmeje sa. Iste, má aj svietiacu čelovku, ale pri riziku boja na najkratšie vzdialenosti sa mu systém baterky priamo na osobnej zbrani osvedčil viac. Rýchloupínací prípravok spájajúci baterku a pištoľ si kúpil za svoje, tak ako si väčšina jeho kolegov za rádovo stovky eur pokupovala rôzne špeciálne doplnky. Žilinčania sa pritom nesťažujú. Vedia, že oproti iným jednotkám sú vyzbrojení a vystrojení vynikajúco. Lenže pri ich type plnenia úloh si každý ešte perfekcionalisticky vylepší svoju výstroj tými najkvalitnejšími „vychytávkami“ tak, aby mu najlepšie sedela. Skrátka – svojou profesiou žijú naplno. Preto sa tak osvedčili pri nasadení počas mentoringu špeciálnej policajnej jednotky spred dvoch rokov. „Aj na základe profesionálnej práce našich predchodcov, ktorú oceňovali tak domáci Afganci, ako aj špeciálne sily USA, sme sa v súčasnosti dostali až k poradenstvu na operačno-strategickej úrovni,” celkovo zhodnotil veliteľ major Peter. Porovnal, že je to vlastne postup hore o dva stupne. V oblasti mentoringu špeciálnych síl je to v podstate až najvyššia úroveň, čo v ISAF robí výborne meno celým našim ozbrojeným silám.

 

 Otvorte huby!

 Nadporučík Štefan, ktorý je veliteľ výjazdu nočného konvoja, vydáva cez vysielačku pokyn VPRED. Pri výjazde zo základne si však nepochybne spomenie na svojich kamarátov Patrika Fraštiu a Edmunda Makovníka. Aj Štefan bol totiž s nimi v predsunutej skupine, kedy od novembra 2013 pripravovali v Kábule podmienky na príchod slovenských príslušníkov SOAG. Štefan preto viac dobre vie, že na obrnenom vozidle nemusia len zacinkať strely z ručných zbraní. Veď Patrika, Edmunda a ich amerického kolegu kapitána Davida I. Liona 27. decembra 2013 zabil samovražedný útočník tak, že sa k ich konvoju obrnených vozidiel priblížil s autom plným trhaviny a odpálil sa. O to viac si Štefan váži gesto  veliteľa Síl pre špeciálne operácie v Afganistane generálmajora Eda Reedera. Najvyššie postavený „špeciál“ v Afganistane totiž pricestoval v júni na základňu Žilinčanov a Američanov, aby tu spolu s veliteľom spoločnej poradenskej americko-slovenskej jednotky plukovníkom Fredom Dummarom počas smútočnej slávnosti pomenoval dve budovy po Edmundovi a Patrikovi.  Sú to vôbec dve prvé budovy na základni s menami hrdinov. Štefan vie, že takýto vážny akt sa zvyčajne konáva s trochu väčším odstupom od smrti padlých. O to väčšiu váhu toto morálne gesto má.

 Štefan sa po prejazde vonkajšou bránou, ktorú už strážia vojaci Afganskej národnej armády, sústredí na dianie pred sebou. Navyše, na úzkej ceste nedá už  niekoľko kilometrov predbehnúť nákladiak bez evidenčnej značky a zadného osvetlenia. „Pri našom nasadení v Iraku by sa civilné auto vidiac vojenský konvoj okamžite zaradilo ku kraju. Ak nie, urobilo by tak po našom varovnom výstrele. No v Afganistane takého praktiky nie sú súčasťou našich presunov,“ vysvetlil Štefan. Zároveň mu odľahlo, keď nákladiak už v širších uliciach mesta nechali za sebou. Vodič a spolujazdec v prvom vozidle naďalej hlásia situáciu vpredu, posledný transportér monitoruje priestor za chrbtom kolóny. „Pozor, vľavo výjazd členov Harley Clubu,“ počuť cez reproduktory v kabínach všetkých vozidiel, pričom chlapi sa po niekoľkých okamihoch zasmejú, keď obiehajú miestnych „lokálcov“ na trieliacich starých motorkách. Ako inak – bez zadných svetiel. Treba však dávať pozor na akýkoľvek detail, aby sa na kolónu „neprilepili“ teroristi s cieľom zaútočiť. Podobných prípadov je v ostatnom období nemálo. Štefan aj preto mladších príslušníkov jednotky tréningovo naviguje aj cez únikové trasy, aby mali mesto lepšie zmapované Podobne, to naši borci učia aj príslušníkov afganských špeciálnych síl. Tí sú neraz veľmi dobrí bojovníci – no ako to v histórii Afganistanu bolo oddávna, vedia bojovať skôr v malých skupinách a individuálne. Afganská divízia špeciálnych síl, podobne ako celé afganské bezpečnostné sily, však musia vedieť svoje akcie koordinovať na čo najväčšej ploche krajiny. O to ide!

 Po ďalších desiatkach minút jazdy nočného konvoja sa zrazu  vo všetkých vozidlách z reproduktorov ozve ostrá úsečná nadávka a veliteľovo zvolanie:  „Všetci otvoriť huby!  Chlapi, otvorte huby...!“  Moment maximálneho napätia. Útok? Čo sa deje? Čo to malo znamenať?  Nuž, nákladné vozidlo, ktoré po štarte slovenskej kolóny dlhé minúty zavadzalo a nedalo sa predbehnúť, sa totiž opäť asi po hodine vyrútilo z vedľajšej cesty rovno pred našich. Veliteľ si veľmi rýchlo vyhodnotil, že ide alebo o málo pravdepodobnú náhodu – alebo je to možný útok. Nuž, ak by došlo k útoku a výbuchu, otvorené ústa napomôžu zabrániť pretrhnutiu Eustachovej trubice v ušiach. Samozrejme, pomohlo by to len do istej intenzity explózie... „Ufff, ten magor sa tu znova vyskytol naozaj náhodou. Je to dobré, ide sa ďalej, huby zavrieť, ku..a“  zahučala v reproduktoroch vozidiel nočného konvoja celkom prirodzená nadávka aj s dozvukom uvoľňujúceho smiechu. 

 

 Džone džoraz

 „Dobre, kamoši, výborná práca, ďakujem,“ povie svojim kolegom po návrate z nočného výjazdu nadporučík Štefan. Na krátkom zhodnotení v podstate bežnej úlohy sú okrem neho takmer iba poddôstojníci. On sa však ako dôstojník nemusí „oháňať“ veliteľským tónom v hlase. U špeciálov je to inak. Sú ako rodina, hoci je zrejmé,  že Štefanove kamarátske slová všetci vnímajú s váhu a rešpektom. Týchto šľachovitých rozvážnych mužov totiž spája vzájomná úcta, rešpekt a maximálna dôvera. Nadutosť či chvastúnstvo – také ingrediencie sa v ich vyžarovaní hľadajú len ťažko.  A ak by – ich nositeľov spravidla spomedzi seba vypudia. Sebadôvera – to áno – ale to je iné. Pravda, možno by niekto v ich povahách očakával výbušnosť. Nepochybne ňou disponujú, no nie vo vzťahoch. Ich sila je v sebaovládaní, koncentrácii, inteligencii, zaujatí pre vec a v tom, čo rokmi nadrilovali. To všetko by však bolo stále málo. Oni musia vedieť aj to, čo ich nikto presne nenaučil. Bez potenciálu riešiť aj tým najnekonvenčnejším spôsobom i tie najnepredvídateľnejšie situácie by nemohli byť príslušníkmi Síl pre špeciálne operácie.  A o také situácie v Afganistane naozaj nie je núdza.   Preto: džone džoraz, chlapi. Čiže, ako sa povie v jazyku dárí, všetko dobré (aj) dnešný deň. 



Autor: MO SR - Pavol Vitko , Foto: 5. pšu - archív - Dátum: 19.09.2014
Čítanosť: 51970
Verzia pre tlač

Skočiť na menu


Share