Viac ako 100 kolegov sa zúčastnilo na bohoslužbe za Daniela Kavuliaka v afganskom Kandahári

Viac ako sto kolegov zosnulého Daniela Kavuliaka sa zúčastnilo v sobotu 13. júla o 17,00 h v spoločenskej miestnosti slovenského tábora v Kandaháre na bohoslužbe za ich mŕtveho kamaráta. Vojenský kaplán kontingentu Viktor Sabo si spolu s príslušníkmi 20. rotácie slovenského kontingentu ekumenickou pobožnosťou uctili pamiatku Daniela Kavuliaka, ktorý zahynul 9. júla po streľbe afganského vojaka na našu cvičiacu jednotku v afganskom Kandahári.

Vo svojej kázni sa kaplán Viktor, nazývaný familiárne „padre“, vrátil k udalosti spred niekoľkých dní. „Keby som sa Vás opýtal, drahí spolubojovníci, smútiaci, 8. júla: „Ako sa darí chlapi?“, povedali by ste: „OK, padre, ide to. Trochu je horúco, ale fajn. Samé služby, ale na to sme tu.“ Keby som sa opýtal, či ideme hrať hokejbal, niektorí by ste povedali: „Máme službu, nemôžeme,“ a iní by ste povedali: „Ideme padre.“ Keby som sa Vás opýtal, že „ako doma?“, povedali by ste: „Trochu im je smutno, trochu im chýbame, ale fajn ide to.“ A keby som sa opýtal Teba, Daniel, ako sa máš, povedal by si mi: „Fajn, padre, už sa teším domov, lebo ma čaká milovaná manželka. Pred nami je ešte dosť času tu slúžiť, ale teším sa na to,“ povedal počas kázne Sabo.

Svojich kolegov sa snažil povzbudiť. „Keby som sa Vás, drahí spolubojovníci opýtal na tieto otázky dnes, 13. júla, po piatich dňoch, odpovedali by ste možno takto: „Padre, všetko je to na nič, nechce sa mi po službe vziať ani hokejku do rúk, doma sa o mňa boja, lebo vedia čo sa stalo. Boja sa, či sa vrátime.“ A ty, Daniel, už nám nepovieš nič. Aký bude koniec? Je ťažké v týchto chvíľach pochopiť a povedať Vám: „Tak sa muselo stať, je to Božia vôľa.“ Prečo takto? Nezmyselne? Ďaleko od rodiny? Na smrť sa nevieme, drahí spolubojovníci, pripraviť. Každého z nás čaká. Veriaceho, neveriaceho, katolíka, evanjelika, všetkých nás. Bez rozdielu hodnosti a postavenia. Ale pre nás – veriacich - Smrť pre nás nie je gramaticky povedané bodkou za vetou. Ona je čiarkou, po ktorej pokračuje večný život. A toto aj mňa v bolesti a v tejto chvíli posilňuje,“ povedal kaplán Sabo prítomným vojakom.

Vojenský kaplán má okrem duchovnej služby za úlohu v spolupráci so psychológom aj udržiavanie pozitívneho morálneho stavu jednotky. Od utorkového tragického incidentu sa obidvaja intenzívne venujú celej jednotke. Slová povzbudenia adresoval kaplán kolegom aj na záver omše. „Keby tu bol Daniel, drahí spolubojovníci, predsa by niečo povedal: „Drahí kamoši. Choďte ďalej! Kráčajte ďalej, v sile viery bojujte dobrý boj nielen taktiky ale aj viery. Pomôžte mojej rodine a manželke a spomeňte si niekedy na nich. Biely kôň práporu ma vyniesol na krídlach v Božiu náruč. Zviazal som mu tieto krídla, aby ste neprileteli tak ako ja sem, ale ku svojim rodinám. Živí, zdraví, šťastní a raz potom po smrti aj ku mne - do rodiny vykúpených a spasených,“ dodal na záver omše „padre“.

Daniel Kavuliak, ako aj vojaci zranení pri incidente sú z martinského 11. mechanizovaného práporu, ktorý má vo svojom znaku cválajúceho bieleho koňa. Prítomní na svätej omši sa spoločne pomodlili aj za skoré uzdravenie zranených vojakov, ktorí sú hospitalizovaní v americkej vojenskej nemocnici Landstuhl v Nemecku.