Domov
Mapa stránok
Kalendár udalostí
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | ||||||
| 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 |
| 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 |
| 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 |
| 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 |
| 30 | 31 |
Kórea
Po druhej svetovej vojne bol počet psov, ktoré americká armáda držala a cvičila, razantne znížený. Demilitarizácia vojenských síl, ktorá nasledovala po skončení celosvetového konfliktu, bola rýchla a dôkladná. Jedinou aktívnou jednotkou so psami zostala 26. pešia čata stopárskych psov v kansaskom Fort Riley. Keď Spojené štáty poslali prvýkrát svoje vojenské jednotky do Kórei, bolo rozhodnuté, že tam bude vyslaná aj celá táto čata so psami. Všetky psy so svojimi psovodmi tam boli postupne prepravené od mája 1951 do januára 1952. Problém, ktorý zapríčinil tak dlho trvajúci presun, bol jednoduchý. Iba jedno družstvo, ktoré pozostávalo zo siedmich psovodov a šiestich psov, bolo pripravené tak, aby sa okamžite mohlo nalodiť. Zvyšok čaty tak mal vykonať po dotrénovaní, čo sa natiahlo až do spomínaného januára 1952. Hneď po príchode a nasadení na vojnové pole bol ich prínos pri vyhľadávaní nepriateľa i obrane vlastných vojakov tak citeľný, že si to všimlo aj velenie armády a okamžite rozhodli o tom, že sa v Amerike budú cvičiť ďalšie tímy.
Po druhej svetovej vojne sa armáda pre účely stopárskej a prieskumnej služby obmedzila len na využívanie nemeckých ovčiakov. Ich hustá srsť odolávala zlému počasiu, čo sa ako prvé muselo vziať do úvahy vzhľadom na kórejské zimy a psy sa vyznačovali celkovo výborným správaním na bojovej poli. Služba bola obmedzená len na psy, boli totiž oveľa agresívnejšie, pretože neboli vykastrované (feny podľa vojenských platných predpisov áno, čo malo za následok menšiu agresivitu).
V priebehu svojho pobytu nebola nikdy 26. pešia čata stopárskych psov poslaná do zálohy. Aj keď dostala niekoľkokrát 30 dňové voľno, vždy musela zostať v pohotovosti. Počas doby, čo bola na fronte, nikdy nebola vybavená adekvátne podľa svojich požiadaviek. Namiesto troch 3 a ½ tonových nákladných automobilov mala šesť štvrť tonových vozidiel. Aj ďalšie základné vybavenie, ako boli špeciálne obojky, vôdzky, misky na žrádlo či postroje bolo veľmi ťažké získať. Po celý čas psom ako búdy slúžili ich prepravné bedne.
Kórejská vojna znamenala pre armádu dve novinky. Prvá - prvýkrát boli použité tímy psovoda a psa na nočné hliadky. Druhá – rýchlo sa preukázalo, že ako psy tak aj psovodi robia svoju prácu oveľa lepšie, pokiaľ spolu pred vyslaním na misiu pravidelne trénovali. Psovodi boli na svoje úlohy upozorňovaní rozkazmi vydanými o 24 až 48 hodín skôr. To im dávalo dostatočný priestor na to, aby pripravili svoje psy do akcie. V deň predpokladanej hliadky dostali psy ráno žrať, potom nasledoval ľahký tréning. Potom už psy žiadne jedlo nedostali, až do skončenia príslušnej nočnej akcie. To prispievalo k tomu, že po celý čas ostávali ostražité a neupadali do stavu malátnosti, ktorý prichádzal vždy po tom, čo boli normálne nakŕmené. Psovod a pes sa stretli s ostatnými členmi hliadky minimálne hodinu pred začiatkom akcie, mali tak dostatočný čas poradiť sa o rozličných aspektoch toho, čo ich čakalo. Pokiaľ členovia hliadky nikdy nespolupracovali so stopárskym psom, informoval ich psovod, čo môžu od neho očakávať a na oplátku, čo očakáva on od nich. Pes mal zároveň dostatok času, aby spoznal členov jednotky a zoznámil sa s ich individuálnymi pachmi. Napriek tomu, že bol psovod tiež vyzbrojený, spoliehal sa v otázke ochrany svojho psa i seba samého na ostatných členov hliadky. Väčšinu času bol totižto psovod zaujatý sledovaním svojho psa. Pokiaľ ho dobre poznal, vedel rýchlo zo správania psa určiť smer a vzdialenosť nepriateľa. Neexistovalo jediné striktné pravidlo a reakcie psov boli individuálne a subjektívne. Niektoré psy dávali prednosť čuchaniu pri zemi, iné dávali prednosť pachu odparujúceho sa nad zemou. Jedni spozorneli pri podozrivom zvuku, zatiaľ čo druhí pri ňom ostávali pokojní a zaujímali sa o každučký pohyb. Preto bolo veľmi dôležité, aby psovod strávil so psom čo najviac času a poznal a rozumel signálom, ktoré jeho pes vysielal. Úspech závisel na oboch, pretože spoločne pracovali ako tím. Presne to vyjadril jeden psovod-veterán: „Môžete mať toho najlepšieho psa na svete. Ale pokiaľ ten chlapík na druhej strane vodítka nedokáže porozumieť svojmu psovi, nedokáže porozumieť jeho jemným upozorneniam, potom sú na najlepšej ceste aby boli zabití.“
Pokiaľ psovod so psom pracovali tak, že vietor fúkal od predpokladanej pozície nepriateľa k nim, pes bol na vodítku a pár sa pohyboval v čele hliadky. Pokiaľ sa im vietor opieral do chrbtov vzhľadom k pozícii protivníka, psovod so psom mali byť umiestnení vzadu alebo v strede hliadky. Najkritickejší okamih nastával vždy vtedy, keď dal pes znamenie a veliteľ hliadky sa musel okamžite rozhodnúť a stanoviť ďalší postup. V týchto okamihoch dochádzalo k najväčším stratám v radoch psovodov a psov. Jedna strieborná hviezda bola v Kórei po smrti udelená psovodovi, ktorý bol zabitý v akcii spolu so psom. Napriek skutočnosti, že 3x upozornil na pozíciu nepriateľa, veliteľ jeho upozornenia ignoroval, až kým hliadka nebola prepadnutá a psovod so psom zabití.
Platilo všeobecné pravidlo, že pes bol nasadzovaný do jednej akcie za štyri dni. Deň po patrole bol odpočinkový, ďalší deň nasledovali rutinné cvičenia, aby pes zostával vo forme. Často bývalo zjavné, že sa psy počas hliadok nudili a ich psovodi potom tvrdili, že stratili schopnosť vzrušiť sa kedykoľvek a kdekoľvek. Ale pri výcviku, ako náhle niekoho ucítili a on začal bežať, začali okamžite reagovať a stali sa ostražitými.
Jedna vec bola zrejmá. Číňania a severokórejci nemali radi americké psy. Je možné, že hlavným dôvodom bol fakt, že nepoužívali psy takýmto spôsobom. Ich strach bol dokonca tak veľký, že namiesto toho, aby sa zamerali na vojakov, viac si všímali psov a snažili sa zabiť najprv ich. Komunisti sa pokúšali vynervovať amerických vojakov tým, že v noci vysielali ampliónmi propagandistické reči, v ktorých sa aspoň raz za noc objavilo: „Yankeeovia zoberte svoje psy a choďte domov!“
V Kórei slúžilo približne 1 500 psov. Príslušníci 26. čaty boli vyznamenaní celkom 3 striebornými hviezdami, 6 bronzovými hviezdami za hrdinstvo a 35 bronzovými medailami za príkladnú službu. Napriek skutočnosti, že psy zachránili množstvo životov a jednotky, ktoré využívali ich služby si ich nevedeli vynachváliť, vyzneli niektoré armádne rozhodnutia rozpačito.
Výkony a obmedzenia psov v Kórei zodpovedali skúsenostiam z doby druhej svetovej vojny. Prevažujúci názor bol vyjadrený v Memorande 7. pešej divízie, v ktorom sa uvádza: „Na niekoľkých príkladoch sa ukázalo, že maximálny efekt a úžitok nebol dosiahnutý z dôvodu nesprávneho využívania psov a nedostatku povedomia o ich možnostiach a obmedzeniach.“ Toto „povedomie“ je rozdielovým bodom efektivity fungovania psov v boji. Psy budú aj v nasledujúcich rokoch považované len za súčasť vybavenia, zatiaľ čo by mali byť chápané ako žijúce a mysliace tvory. Každý z nich je individualita so svojimi vlastnými právami.
